Čaro každodennosti u Václava Pankovčína

Autor: Miri Košťálová | 6.8.2020 o 18:21 | Karma článku: 3,86 | Prečítané:  212x

"Už som u Veľkym Mesce dosc dluho. Navštivil som ce, vidzel som vodcu, potrias som sebe s nim ruku, ta co tu budzem ešče robic?"

Túto otázku si kladie mladý protagonista z poviedky Sandokan ľúbi premiéra, ktorú napísal Václav Pankovčín. Próza zachytáva život Cyrila Hvizdoša, ktorý spolu s rodičmi býva v dedine na východe Slovenska. Nechýba alkohol za každú vykonanú prácu, chlieb s cibuľou, motív lásky, putovania a východoslovenský dialekt.  Dovolila som si začať práve touto poviedkou, na ktorú plynule nadväzuje Sandokan sa nevzdáva! Autor poukazuje na to, že každodenný život (zahŕňajúci napríklad aj verejnoprospešné práce či cestu vlakom) poskytuje veľa inšpirácie, a aj na základe toho, ako ho dokáže  zachytiť, môžeme vycítiť, resp. presvedčiť sa o jeho talente.

Václav Pankovčín. Prvýkrát som sa o jeho existencii dozvedela na seminári venovanom interpretácii umeleckého textu. Nebyť vysokoškolského pedagóga a literárneho vedca Jozefa Brunclíka, ktovie, kedy by vstúpil do môjho čitateľského denníka. Na seminári sme analyzovali zbierku poviedok Bude to pekný pohreb (1997). Pamätám si, ako sme so spolužiačkami rozoberali jeho prózy, bolo to pre nás niečo nepoznané, tajomné...Obzvlášť závery v poviedkach nám spôsobovali vrásky: existovalo toľko rôznych spôsobov, ako ich interpretovať! To ma na Pankovčínových prózach dodnes fascinuje - dokáže udržať čitateľa v napätí, hrať sa s jeho imagináciou, a keď si už myslíte, že ste rozlúskli pankovčínovský oriešok, príde pointa a vy sa zasmejete nad vlastnou trúfalosťou. Z prvého vysokoškolského štúdia si pamätám ešte jeden moment, ktorý sa mi spája s touto literárnou osobnosťou: zbierka poviedok Bude to pekný pohreb sa nedala nikde zohnať, a keď som sa definitívne zmierila so skutočnosťou, že iná možnosť, než výpožička v knižnici nebude, prekvapil ma vydavateľ Koloman Kertész Bagala. Minulý rok, pri príležitosti Pankovčínových nedožitých 50. narodenín, vydal vo svojom vydavateľstve KK Bagala tri zväzky jeho súborného diela: Poviedky. Videla som anjela, Romány. Zdržíte sa v Linárese? a Marakéš. Šicke me naše! Svoju knižnicu som obohatila o zmieňované poviedky a splnila si jeden z čitateľských snov: mať doma Pankovčína a jeho krátke prózy opradené magickým realizmom. Súčasťou tohto zväzku je aj novela Tri ženy pod orechom, ktorú som prvýkrát prečítala v Prahe, a už vyššie zmieňované poviedky o Sandokanovi.

S veľkou chuťou som si s odstupom času prečítala poviedky a pripomenula si chvíle prostredníctvom obľúbenej otázky: Ako to ten autor vlastne myslel? Opätovný literárny hlavybôľ mi znova spôsobil vzrušenie z čítania medzi riadkami, uvedomila som si, že ide o čitateľské dobrodružstvo a najmä to, že hranice našich myslí sú skutočne neobmedzené. Hoci píše Pankovčín o každodennosti, ktorá nemusí byť pre niektorých zaujímavá, v jeho interpretácii dostáva absolútne nový rozmer. Aj vďaka nejasným hraniciam medzi prítomnosťou a minulosťou sa oplatí siahnuť po prozaických dielach tohto autora, ktorý nás síce opustil mladý, no zanechal nám tu niekoľko pozoruhodných diel, ktoré sa oplatí stále skúmať: kniha pre deti Mamut v chladničke (1992), zbierky poviedok Asi som neprišiel len tak (1992),  Marakéš (1994), Bude to pekný pohreb (1997), novelu Tri ženy pod orechom (1996) a dva romány: Polárny motýľ (1997) a K-85 (1998). 

P. S.: Už sa neviem dočkať momentu, keď budem držať v rukách tretí zväzok pankovčínovských románov!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Petra Šabatu

Babiš už neriadi štát ako firmu, dúfa v zázrak

Kto prešľapuje tragickú koronavírusovú českú cestu? Ľudia typu Fica a Kaliňáka.


Už ste čítali?