Prečo som si začala písať denník

Autor: Miri Košťálová | 26.7.2020 o 19:02 | (upravené 26.7.2020 o 22:14) Karma článku: 3,28 | Prečítané:  277x

Niekomu to môže pripadať ako strata času - sadnúť si, vziať do ruky pero a opisovať zážitky. Pre iného je to jedna z najviac vzrušujúcich činností v živote.

Deň má 24 hodín, z toho približne osem až deväť prespíme. Napriek tomu nám však stále ostane pomerne okrúhlo a vysoké číslo, ktoré v sebe skrýva formulku ,,nový deň". Už neraz sme počuli o mnohých citátoch, ktoré apelujú na lepšie zajtrajšky, potrebu nových výziev, skrátka, začať odznova (ale aj s chybami, lebo bez nich by sme iba veľmi ťažko rástli. Mentálne.). Záleží na tom, či deň trávime doma, u frajera, na návšteve, alebo na výlete? Záleží na očiach, ktorými sme schopní vnímať a ušami, ktorými dokážeme počuť rôzne zvuky. Toto všetko som si uvedomovala už v období dospievania. Mala som šestnásť rokov, chodila som na strednú školu a zažívala som veľa zábavy. Každý deň v škole bol iný, veľa vecí ma fascinovalo, v dôsledku čoho som vypísala štyri riadkované zošity (neznášala som čisté hárky, pretože som mala tendenciu klesať, a v uvedenom veku pre mňa neexistovalo nič horšie, než opité riadky).

Na vysokej škole som v tejto tradícii pokračovala, mala som pocit, že by bolo hriechom vynechať čo i len polku dňa. Doteraz ma fascinuje ten zápal, s akým som do písania denníka išla, často som trávila s perom v ruke viac času ako s kefkou v zuboch. Musela som všetko zaznamenať, a keď píšem všetko, mám na mysli skutočne všetko - od zlého prepitného čašníkovi, až po opravu stoličky profesora priamo počas prednášky. Často som si písala hlavne zábavné zážitky, takže smajlíci si našli čestné miesto v mojich memoároch. Avšak, pochopila som, že vytvoriť z denníka iba oázu nekonečného rehotu nebude stačiť, najmä vtedy, ak by som chcela byť objektívna a hlavne úprimná sama k sebe, a preto som sa rozhodla písať aj o tých menej príjemných veciach, o sklamaniach, pochybeniach, zle pochopených vetách a neuváženom konaní. Mám to čierne na bielom, stále. Nezabudla som.

Denník som si nepísala kvôli nude alebo povinnosti. Vždy som rada písala o svojich pocitoch, o tom, čo ma v konkrétny deň zaujalo, hoci som sa niekedy ani z domu nepohla. Samozrejme, keď som sa začlenila do ľudskej civilizácie (rozumej, keď som si kúpila lístok na autobus a išla do školy alebo na stretnutie s kamarátkou), tých impulzov, o ktorých sa dalo písať, bolo hneď neúrekom. Priznám sa, že keď sa teraz, s odstupom niekoľkých rokov vraciam k svojim stredoškolským a vysokoškolským denníkom, objíma ma nostalgia premiešaná s radosťou. Niekedy síce krútim hlavou nad detailmi, ktorými som bola schopná zaoberať sa (,,moje vlasy vyzerajú ako slnečnicové pole", ,,kedy konečne šofér naštartuje autobus?", ,,prečo sa potknem na rovnej zemi?"), no o to viac ma poteší zistenie, že svet vôkol mňa mi nie je ľahostajný. 

O písaní denníka sa často tvrdí, že predstavuje istú formu terapie - ak vás niečo trápi a vezmete do ruky pero s jeho vernou družkou, papierom, prvé chvíle môžu byť ťažké. Napísať? Nepísať? Zdôveriť sa tej bielej ploche? Potom si však uvedomíte, že ten biely hárok vám nemôže absolútne nič vyčítať, že je tu pre vás, kedykoľvek to budete potrebovať, a vám sa tento pocit zapáči. Možno si z toho urobíte rituál a po pár rokoch sa na všetkom zasmejete. A možno si uvedomíte, že uchovávať spomienky takouto formou nie je vôbec na zahodenie - jedine, že by ste neboli spokojní s kvalitou papiera. A nie s kvalitou spomienky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Petra Šabatu

Babiš už neriadi štát ako firmu, dúfa v zázrak

Kto prešľapuje tragickú koronavírusovú českú cestu? Ľudia typu Fica a Kaliňáka.


Už ste čítali?